A theme of the age, at least in the developed world, is that people crave silence and can find none. The roar of traffic, the ceaseless beep of phones, digital announcements in buses and trains, TV sets blaring even in empty offices, are an endless battery and distraction. The human race is exhausting itself with noise and longs for its opposite—whether in the wilds, on the wide ocean or in some retreat dedicated to stillness and concentration. Alain Corbin, a history professor, writes from his refuge in the Sorbonne, and Erling Kagge, a Norwegian explorer, from his memories of the wastes of Antarctica, where both have tried to escape.
And yet, as Mr Corbin points out in "A History of Silence", there is probably no more noise than there used to be. Before pneumatic tyres, city streets were full of the deafening clang of metal-rimmed wheels and horseshoes on stone. Before voluntary isolation on mobile phones, buses and trains rang with conversation. Newspaper-sellers did not leave their wares in a mute pile, but advertised them at top volume, as did vendors of cherries, violets and fresh mackerel. The theatre and the opera were a chaos of huzzahs and barracking. Even in the countryside, peasants sang as they drudged. They don’t sing now.
What has changed is not so much the level of noise, which previous centuries also complained about, but the level of distraction, which occupies the space that silence might invade. There looms another paradox, because when it does invade—in the depths of a pine forest, in the naked desert, in a suddenly vacated room—it often proves unnerving rather than welcome. Dread creeps in; the ear instinctively fastens on anything, whether fire-hiss or bird call or susurrus of leaves, that will save it from this unknown emptiness. People want silence, but not that much. | Túžba po nedosiahnuteľnom tichu je jednou z najohranejších pesničiek našich čias, prinajmenšom vo vyspelých krajinách. Dopravný ruch, neustále pípanie telefónov, vtieravé melódie z rádií v obchodných centrách či televízory, čo bľabotajú od rána do večera – rozptyľovanie a rachot nemajú konca. Ľudstvo sa vyčerpáva prílišným hlukom a sníva o náprave. Pre niekoho môže ísť o únik do divočiny, exotickú dovolenku či bahenný zábal na víkendovom pobyte v kúpeľoch. Profesor dejepisu Alain Corbin zase pracuje zo svojho útočiska na francúzskej Sorbonnskej univerzite, no a nórsky bádateľ Erling Kagge pre zmenu spomína na zážitky z nehostinnej Antarktídy. Tiež to nie je nič viac než obyčajný pokus o útek. Ako však profesor Corbin uvádza vo svojej knihe „A History of Silence“ (Dejiny ticha), vôkol nás nie je podľa všetkého viac hluku než v minulosti. Pred skuvíňajúcimi pneumatikami sa dláždenými ulicami ozývalo ohlušujúce rinčanie kovom obitých kolies a podkov. Pred dobrovoľnou samotkou pod nadvládou mobilných telefónov sme tu mali družné debaty v autobusoch či vlakoch. Kameloti svoj tovar neponúkali mĺkvo, alebo podobne ako predavači višní, fialiek či čerstvých korbáčikov hulákali na celé kolo. V divadle a v opere to bol samý krik a trma-vrma. Dokonca aj na dedinách si gazdovia pri lopotení sa na poli spievali. Dnes je tam ticho. Zmena teda nenastala v intenzite hluku, na ktorú sa ostatne sťažovali aj predchádzajúce generácie, ale skôr v našej potrebe neustálych zmyslových vnemov. Tá nám zabraňuje ticho skutočne oceniť. Je to ďalší protiklad, pretože aj na miestach, kde by sa oceniť dalo – hlboko v lese, uprostred ľudoprázdnej púšte či v miestnosti, v ktorej sme náhle osameli – v nás budí skôr nepokoj než uvoľnenie. Priplíži sa úzkosť a naše uši sa radšej upnú k praskaniu ohňa, vtáčiemu čvirikaniu či šuchotu lístia, len aby nemuseli čeliť neznámej prázdnote. Túžime po tichu, avšak len odtiaľ-potiaľ. |