A theme of the age, at least in the developed world, is that people crave silence and can find none. The roar of traffic, the ceaseless beep of phones, digital announcements in buses and trains, TV sets blaring even in empty offices, are an endless battery and distraction. The human race is exhausting itself with noise and longs for its opposite—whether in the wilds, on the wide ocean or in some retreat dedicated to stillness and concentration. Alain Corbin, a history professor, writes from his refuge in the Sorbonne, and Erling Kagge, a Norwegian explorer, from his memories of the wastes of Antarctica, where both have tried to escape.
And yet, as Mr Corbin points out in "A History of Silence", there is probably no more noise than there used to be. Before pneumatic tyres, city streets were full of the deafening clang of metal-rimmed wheels and horseshoes on stone. Before voluntary isolation on mobile phones, buses and trains rang with conversation. Newspaper-sellers did not leave their wares in a mute pile, but advertised them at top volume, as did vendors of cherries, violets and fresh mackerel. The theatre and the opera were a chaos of huzzahs and barracking. Even in the countryside, peasants sang as they drudged. They don’t sing now.
What has changed is not so much the level of noise, which previous centuries also complained about, but the level of distraction, which occupies the space that silence might invade. There looms another paradox, because when it does invade—in the depths of a pine forest, in the naked desert, in a suddenly vacated room—it often proves unnerving rather than welcome. Dread creeps in; the ear instinctively fastens on anything, whether fire-hiss or bird call or susurrus of leaves, that will save it from this unknown emptiness. People want silence, but not that much. | Jednou z často opakovaných myšlienok našej doby, najmä vo vyspelom svete, je túžba ľudí po tichu a ich neschopnosť ho nájsť. Hukot cestnej premávky, neustále pípanie telefónov, automatické hlásenia v autobusoch a vlakoch, televízory, ktoré revú naplno ešte aj v prázdnych kanceláriách, na nás donekonečna útočia a rozptyľujú nás. Ľudská rasa sa hlukom sama vyčerpáva a túži po jeho opaku – či už v divočine, na šírom oceáne, alebo v nejakom zákutí zasvätenom pokoju a sústredeniu. Profesor histórie Alain Corbin píše zo svojho útočiska na Sorbonne a nórsky bádateľ Erling Kagge čerpá inšpiráciu zo svojich spomienok na pustatinu Antarktídy. Toto sú miesta, na ktoré sa obaja pokúsili utiecť. A predsa, ako pán Corbin tvrdí vo svojej knihe o histórii ticha A History of Silence, pravdepodobne nie sme vystavení väčšiemu hluku ako v minulosti. Pred zavedením pneumatík sa ulice otriasali ohlušujúcim cvengotom kolies s kovovým rámom a konských kopýt na dlažbe. Predtým ako sa ľudia dobrovoľne izolovali do spoločnosti svojich mobilných telefónov, znela v autobusoch a vlakoch živá konverzácia. Predavači novín nenechávali svoj tovar len tak mlčky polihovať, ale ponúkali ho čo najhlasnejšími výkrikmi. Rovnako ako predavači čerešní, fialiek a čerstvých makrel. Divadlo a opera buď burácali hlasným „Bravó!“, alebo nespokojným piskotom. Dokonca aj na vidieku si roľníci pri svojej lopote spievali. Teraz už nespievajú. Čo sa zmenilo, nie je ani tak intenzita hluku, na ktorú sa ľudia sťažovali aj v predchádzajúcich storočiach, ale intenzita rozptýlenia, zaberajúceho priestor, ktorý by mohlo obsadiť ticho. Tu sa rysuje ďalší paradox, pretože keď ho naozaj obsadí – v hlbinách borovicového lesa, na obnaženej púšti, v nečakane vyprázdnenej miestnosti – často pôsobí skôr dojmom znepokojujúceho než vítaného návštevníka. Človeka začne mraziť hrôzou, jeho ucho sa inštinktívne chytá hocičoho, čo ho zachráni pred touto neznámou prázdnotou: či už je to praskanie ohňa, štebot vtáka, alebo šelest lístia. Ľudia si želajú ticho, ale nie príliš. |